Veronika sa veľmi tešila na bábätko, ktoré čakala. Už na začiatku tehotenstva vedela, že čaká chlapčeka a vybrala mu meno Daniel. Bola už v 20. týždni tehotenstva a v ten deň 23.10.2015 mala naplánovaný ultrazvuk a ešte pred ním kaderníčku, od ktorej však už nedorazila domov. Okolo jedenástej dopoludnia, keď sa vracala domov, dostala šmyk a narazila do protiidúceho vozidla, v ktorom išla mamička s dvojmesačným bábätkom. Tým sa našťastie nič nestalo. Veronika už také šťastie nemala. Utrpela ťažké poranenia hlavy, zlomeninu 2. krčného stavca a v hlbokom bezvedomí ju transportovala záchranná služba vrtuľníkom do Brnenskej Bohunickej fakultnej nemocnice, kde ju hneď podrobili všetkým vyšetreniam.

Kým rodina doma prežívala najťažšie chvíle v živote a prognózy neboli dobré, Veronika s Daníkom bojovali o život. Nemocnica umožnila Veronikinej mamičke ubytovanie priamo v nemocnici, aby mohla tráviť čas s Veronikou. Komplikáciou však bolo Veronikino tehotenstvo. Takže lekári museli každý krok premyslieť, aby neuškodili ani Veronike ani ešte nenarodenému Daníkovi. Po mesiaci, keď sa bábätku darilo, ale Veronika sa bohužiaľ z kómy nepreberala, sa lekári rozhodli, že Veroniku prevezú do nemocnice, kde sa nachádza neonatologické oddelenie. Všetky dni trávila s Veronikou v nemocnici jej mama.

Ku koncu tehotenstva sa Veronikin stav začal zhoršovať a lekári sa prakticky zo dňa na deň rozhodovali o cisárskom reze, ku ktorému pristúpili 14. januára 2016, kedy sa Veronike narodil skoro dvojkilový zdravý chlapček. Malý Danko meral 42 cm a vážil 1970 gramov. Pár dní si pobudol v inkubátore, ale pretože bol bojovník a šikulka, tak za ním už čoskoro mohla dochádzať jeho teta, ktorá sa s ním učila cvičiť Vojtovu metódu, aby si ho mohli čo najskôr vziať domov.
Veronike sa po pôrode uľavilo a mohla sa začať zotavovať. Už po pár dňoch sa na požiadanie dokázala usmiať, alebo vziať niečo do ruky a to bola známka toho, že nás vníma a rozumie tomu, čo od nej chceme a pre nás to bol malý zázrak a spätná väzba. 6.júna 2016 sa stal zázrak a Veronika prehovorila a o kóme už nemohlo byť ani reči. Postupne už dokázala povedať súvislú a hlavne zmysluplnú vetu.

V súčasnej dobe Veronika zvládne pomerne veľkú časť dňa sedieť na vozíku či v kresle, odrážať sa ľavou nohou na vozíku, vie vziať veci do ľavej ruky, sama sa napiť z fľaše, trénujú s mamkou toaletu i reč, Veronika vtipkuje a mazná sa s Daníkom. A dokáže už kopu ďalších vecí, ktoré zdravým ľuďom prídu ako každodenná samozrejmosť.

Vyjadrenie PaedDr. Fábianovej:

Napriek vážnej neurogénnej diagnóze s následkami vnútrolebečného poranenia bola Veronika na logopedickú terapiu motivovaná k spolupráci. Naším prvoradým cieľom bolo obnoviť stratené kognitívne a predverbálne funkcie kontinuálnymi cvičeniami. Počas prvotných sedení sme sa zamerali najmä na stimuláciu prehĺtacieho reflexu s prehĺtaním vlastných slín, na posilnenie artikulačných orgánov, zlepšenie kvality hlasu, koordinovaného dýchania, na hryzenie, žuvanie a celkové prehĺbenie vnímania. Keďže Veronika mala problémy aj s krátkodobou pamäťou a koncentráciou pozornosti, bolo ich nutné upevňovať špecifickými cvičeniami. Postupne sa u mladej ženy, ktorá bola v komatóznom stave, vracali nielen kognitívne, ale aj oromotorické schopnosti. Zásluhu na tomto progrese majú tiež najbližší príbuzní (mama, opatrovateľka), ktoré sa intenzívne zaujímali o jednotlivé terapeutické postupy, ktoré aplikovali v domácej starostlivosti.

Veronika má ešte dlhú cestu pred sebou, ale svoje dielčie úspechy v stanovených cieľoch dosahuje každodenne.

Na svet sa dvojičky Šútorové vypýtali predčasne, v tridsiatom týždni. Pani Šútorová rodila doma v Partizánskom, ale hneď po pôrode chlapcov ich previezli do Nitry. Dvojčatá ostali v inkubátore vyše mesiaca. V nemocnici pre mamičku nemali miesto, tak za bábätkami dochádzala. Každý deň si odstriekavala mlieko a nosila ho vo fľaši, keďže ich nemohla dojčiť. O desať minút starší Miško bol v poriadku, hoci mal sotva kilogram. Mladší Branko vážil viac, mal však nevyvinuté pľúca. Bol napojený na prístroje a museli ho kŕmiť cez sondu.

Spastická kvadruparéza, teda postihnutie všetkých štyroch končatín – oznámili mame lekári. Druh mozgovej obrny. Povedali jej, že má poškodený mozog a treba s ním cvičiť Vojtovu metódu. Bude mať problém samostatne sedieť, chodiť, neudrží v ruke hračku a sám sa nenaje. S tým, že jedno z dvojčiat má vážne postihnutie, sa už mamička vyrovnala. Ale bojuje, ako sa len dá. Na chlapčekovi už na prvý pohľad vidno, že mu venuje každú chvíľu svojho života.

Spočiatku so synom cvičila odporúčanú Vojtovku, ale výsledky nebadala. S manželom sa dohodla, že ostane doma a Brankovi sa začala venovať „na plný úväzok“.

A tak si už zaviedla každodenný kolotoč. Ráno odprevadí Miška do škôlky a potom majú s Brankom celé doobedie len pre seba. Keď sa vrátia domov, dve hodiny robia fyzioterapeutické cviky. Potom cvičia očnú jogu, lebo Branko má aj strabizmus, logopédiu, čítajú knižky a trénujú jemnú motoriku. Našťastie, presťahovali sa do rodinného domu, lebo v paneláku na druhom poschodí bez výťahu to bola fuška. Tento kolotoč sa opakuje každý deň, výnimkou sú víkendy. Vtedy mama so synom necvičí, venuje sa celej rodine. Našťastie, pomáha jej starká, babka aj manžel. Rodina má veľmi dobrého tatinka, ktorý stojí pri rodine.

O ADELI Medical Centre sa pani Šútorová dozvedela, až keď mal Branko dva roky. Podarilo sa im na liečbu v našom centre našetriť peniaze, keďže poisťovne liečbu v našom zariadení hradia iba čiastočne.  Teraz k nám dochádzajú pravidelne. V rámci dvojtýždňového pobytu absolvujú terapie ako manuálna terapia, fyzioterapiu v špeciálnom obleku, po nich nasleduje logopédia, masáž, bahenný zábal, biofeedback, magnetoterapia či oxygenoterapia.

Aj vďaka logopédii je starostlivosť o Branka jednoduchšia. Kedysi kŕmenie Branka trvalo aj trištvrte hodiny, teraz to vďaka orofaciálke zvládne Branko za pätnásť minút. Branko mal otvorené ústa, tiekli mu sliny. Toto všetko je preč. Dokonca sa vie usmiať a už hovorí slová a jednoduché vety. Konečne začal komunikovať s bratom Miškom, aj sa spolu hrajú.

Vyjadrenie PaedDr. Fábianovej:

Branko  sa narodil s diagnózou detská  mozgová obrna, ktorá je charakterisická tým, že vzniká v dôsledku poškodenia vyvíjajúceho sa mozgu pred, počas a krátko po pôrode. Špecifikum tohoto postihnutia spočíva vo variabilnej  symptomatológii. Tá sa u Branka prejavila skoro v „plnej miere“. Zvýšené svalové napätie nielen všetkých štyroch končatín, ale i celého tela bránilo tomu, aby dokázal vysloviť jednotlivé hlásky, slabiky.. Komunikácia bola od narodenia obmedzená aj pre neschopnosť cielene využívať gestá, mimiku či zafixovať svoj pohľad na predmet, človeka.

Prvý krát prišiel na logopedickú terapiu s vytekajúcimi slinami, otvorenými ústami a výrazne obmedzenou schopnosťou jedenia- prijímania potravy, ktorú nielenže nedokázal rozžuť, ale mu aj počas jedla vypadávala z úst.

Počas opakovaných logopedických sedení sme sa zamerali na všetky postihnuté modality s výrazným pozitívnym efektom. Napriek celoživotnej diagnóze sa Branko môže najesť bez toho, aby mu potrava zabiehala, či vypadávala z úst;  s pomocou sa i napiť a v neposlednom rade dokáže vyjadriť svoje pocity, potreby krátkymi vetami  a gestami.  Je dôvtiný a jeho zmysel pre humor zmetie mnohé bariéry, ktoré z jeho primárnej diagnózy vyplývajú.

Veľkú mieru úspechu musíme však pripísať i Brankovej mame, ktorej harmonogram cvičení korenšpondoval s odbornými radami.

Volám sa Jaroslav a mám 44 rokov.  Bolo obyčajné ráno 4. novembra 2015 o 8.00 hod, kedy sa pol hodiny po príchode do práce môj život navždy zmenil. Náhla cievna mozgová príhoda, po ktorej nasledovalo ochrnutie pravej strany tela – pravostranná hemiplégia a strata reči. Prognózy  boli bohužiaľ iba tie najhoršie.

V nemocnici som strávil dlhé tri mesiace, kedy som sa učil všetko od znova, jesť, piť, sedieť… Komunikoval som najprv  iba klipkaním očí, následne stiskom ľavej ruky (jeden stisk NIE a dva stisky ÁNO). Zmenilo to život celej mojej rodiny, mojej manželky či mojich detí. Kedysi u nás vládla pohoda a smiech a zrazu tu boli len slzy, plač a veľké ticho! Môj vtedy 16-ročný syn bol práve na vyšetrení u lekára  a na vlastné oči videl ako ma priviezla rýchla záchranná služba … Je veľký šok pre dospelého, nieto pre dospievajúce dieťa vidieť svojho otca, ako bojuje o život … Môj druhý vtedy 13-ročný syn sa uzavrel do seba a nechcel sa s nikým rozprávať. A moje slniečko najmladšia dcéra Dianka, tá sa odo mňa nechcela pohnúť ani na krok. Po 3 mesiacoch strávených v nemocnici som mohol ísť domov, ale môj boj pokračuje stále. Obrovskú oporu mám v milovanej manželke Danke, ktorá „drží pokope“ nielen mňa ale aj celú našu rodinu.

V roku 2016 s a 2017 som bol v NRC Kováčova, kde som sa učil urobiť aspoň pár krokov, tu som začal chodiť na logopédiu a začal sa učiť rozprávať. Následne som v septembri 2016 a októbri 2017 bol na rehabilitačných pobytoch v ADELI Medical Center, kde mi veľmi pomohli  aj po fyzickej stránke, ale hlavne rečovej, nakoľko  som sa musel naučiť rozprávať úplne od začiatku.  Dr. Fábianová sa mi pravidelne venovala a učila ma rozprávať. Dokonca tieto rehabilitácie natoľko zaujali aj moju dcéru Dianku, ktorá sa vďaka tomu chce raz stať logopedičkou, aby sa mohla venovať ľudom s rovnakým postihnutím, aké mám ja. Aj keď rozprávam prevažne jednoslovne, nevzdávam sa, nakoľko verím, že raz budem rozprávať ako pred tým, a že  budem chodiť bez toho, aby som musel používať invalidný vozík. Po absolvovaní týchto rehabilitačných pobytoch vidieť ich veľký význam pre zlepšovanie môjho zdravotného stavu. Čaká ma ešte dlhá cesta, po mojom boku však okrem dlhoročných kamarátov a kolegov stojí aj moja obetavá manželka Danka a moji traja pubertiaci, ktorí mi všetci dodávajú silu do ďalšieho boja.

Nakoľko sú tieto rehabilitácie finančne veľmi náročné, chcem Vás veľmi pekne poprosiť o venovanie 2% dane, aby som aj tohoto roku mohol absolvovať rehabilitácie v ADELI Medical Center Piešťany a mohol sa vrátiť plnohodnotne späť do bežného života.

Vyjadrenie PaedDr. Fábianovej:

NCMP postihuje čoraz viac ľudí v produktívnom veku. Jej dôsledkom môže byť motorické postihnutie na pravej či ľavej polovice tela a afázia. V rámci logopedickej intervencie sa zaoberáme najmä afáziou, ktorá zahŕňa poruchu tvorby reči, jej porozumenia , narušenej schopnosti písať, čítať či počítať.  

Pán Jaroslav patrí medzi tých, ktorých postihnutie zahŕňa narušenú pohyblivosť dominantnej (pravej) ruky a nohy a výrazné ťažkosti v reči. Napriek tomu na každú logopedickú terapiu prichádzal pozitívne naladený, čo sa odrazilo i na uvoľnenej atmosfére počas „logopedického drilu“. Počas neho sme sa zameriavali na kognitívnu stimuláciu,  pamäťové procesy a expresiu (učili sme sa pomenovať základné veci a predmety bežnej potreby, posilňovali sme krátkodobú pamäť a pozornosť…)

Jaroslava sprevádzala vždy i manželka, ktorej boli  vysvetlené komunikačné stratégie pomáhajúce obnoviť narušenú funkciu reči. Aj vďaka nej robí pán Jaroslav pokroky každý deň.

Biba k nám prišla s diagnózou coma vigile, do ktorej sa dostala po kraniotraume spôsobenej zrazením smetiarskym autom. Biba po nehode absolvovala operáciu tvárových kostí a bola jej zavedená PEG sonda, ktorá slúži na podávanie výživy. Počas prvých terapeutických sedení bola negativistická, často plakala, bola nespokojná a nešťastná z toho, že nevedela komunikovať. Ako prvé sme sa zamerali na stimuláciu oromotorického systému, s využitím orofaciálnej  a intraorálnej stimulácie, vrátane stimulácie protektívnych reflexov hybnosti mäkkého podnebia. Pokračovali sme v termickej (tepelnej) a chuťovej stimulácii. Do terapií sme zaradili prvky z konceptu bazálnej stimulácie, ktorý podporuje percepciu, lokomóciu a komunikáciu.

Pri ďalších terapeutických pobytoch bolo vidieť zlepšenie jej celkového zdravotného stavu. Biba už bola motivovaná pre prácu, usmievala sa, sledovala okolie a začala prijímať stravu cez ústa. V tejto fáze sme sa učili fixovať aj očný pohľad, cvičili porozumenie, neverbálne komunikovať a krátko fonovať.

Momentálne je v štádiu, kedy nás pozdraví, odpovie na položenú otázku, teší sa z úspechov ktoré počas terapií dosiahne. Urobili sme všetko preto, aby sme zlepšili jej zdravotný stav, čo nás veľmi teší. Pokračujeme v terapiách, na ktorých precvičujeme kogníciu, dýchanie, artikuláciu a hlas.

Pevne verím, že so snahou akú do terapií Biba dáva, bude schopná pokračovať tam, kde pred nehodou skončila.

Za úspechom ktorý Biba dosiahla, stojí celá rodina, priatelia a najmä matka, ktorá sa zaujíma o všetky terapeutické postupy a ktoré v domácom prostredí aplikuje.