Narušená komunikačná schopnosť je následkom rôznych stavov v rôznom veku. Diagnostikuje sa u najmenších detí v rámci celkového zameškávania vývinu ako aj u dospelých pacientov po vážnych poškodeniach alebo zraneniach mozgu.

Narušená komunikačná schopnosť

Logopédia v modernom chápaní je vedou, skúmajúcou narušenú komunikačnú schopnosť (NKS) u človeka z hľadiska jej príčin, prejavov, následkov, možností diagnostiky, terapie i prevencie.“ (Lechta, 2002)

Potrebné je poznamenať, že čiastkovými otázkami terapie narušených komunikačných schopností sa zaoberá viacero odborov, ako psychológia, foniatria, neurológia či psychiatria. Cielene a komplexne tak v teórii ako aj v praxi sa problémom oneskoreného vývinu reči u malých detí a straty komunikačných schopností v dospelosti napríklad po úraze či mŕtvici, najviac venuje logopédia.

Logopéd pomáha deťom alebo dospelým, ktorí majú problém s hovorením, čítaním, písaním, ale aj tým, ktorí nevedia dobre prehĺtať, piť, žuť, komunikovať. Môže niekoho naučiť správne prehĺtať, napiť sa, žuť jedlo, alebo dobre hýbať s jazykom, a taktiež pekne, zrozumiteľne rozprávať.

Komunikačnú schopnosť človeka pokladáme za narušenú vtedy, ak niektorá jazyková rovina jeho prejavov – alebo niekoľko rovín – pôsobí rušivo so zreteľom na jeho komunikačný zámer. Logopéd sa vždy snaží nájsť alternatívnu /náhradnú, pomocnú/ cestu komunikácie.

Pre úspešné terapeutické pôsobenie je nevyhnutné mať na zreteli, že stredobodom pozornosti terapeuta nie je iba samotná chyba produkcie reči, ale pacient celkovo so svojimi špeciálnymi potrebami a špecifikami životného prostredia. Preto v ADELI podrobne skúmame stav a pomer komunikačných schopností a deficitov a stanovujeme reálne terapeutické ciele. Do terapie zahŕňame rodinných príslušníkov a angažujeme ich do tréningu komunikačných schopností aj v domácom prostredí.