Aké dôležité je pre bábätká naučiť sa vhodne jesť a piť, aby neskôr začali správne rozprávať, vysvetľuje uznávaná logopedička Adelaida Fábianová. Problémy s rečou môžu mať deti, ktoré nelezú, ale začnú hneď chodiť.

V rozhovore sa dočítate:
– ako už dojčenie a pitie z fľašky majú vplyv na vývoj reči detí,
– čo sa stáva, ak dieťa preskočí fázu lezenia či sedenia,
– čo s vyše dvojročným dieťaťom, ktoré hovorí nezrozumiteľne,
– prečo ľudia po mozgových príhodách často nevedia rozprávať.

Dá sa už z plaču malého bábätka zistiť, či bude mať problémy s rečou?

Úplne takto sa to povedať nedá. Ak sa napríklad narodí dieťa so sluchovým problémom, jeho krik a prvotné džavotanie je v podstate rovnaké ako u ostatných detí. Zlom nastáva až po šiestom mesiaci. Tým, že nemá spätnú väzbu, džavotanie stagnuje, až úplne zmizne. Nemôžeme preto generalizovať, že by nám plač malého dieťaťa už signalizoval poruchy s rečou. Vieme z neho vyčítať emócie a od dvoch-troch mesiacov sa krik stáva komunikačným. Postupne sa dieťa so zvukmi hrá a začína pudovo džavotať.

Iná situácia je však u detí, ktoré majú genetické problémy, u predčasne narodených detí, detí ohrozených vývojom. Pokiaľ sú veľmi oslabené, nemajú dostatok síl na to, aby kričali, nemajú silný výdych, ktorý by rozozvučal hlasivky, aby mali adekvátny tón plaču. A preto plačú inak ako zdravé deti.

Keď za vami prídu rodičia, že ich 2,5- až trojročné dieťa nerozpráva, prečo vás zaujíma, ako sa pohybovo vyvíjalo v prvom roku života?

Pohyb, vnímanie a komunikácia sa navzájom dopĺňajú. Motorika je celková pohybová činnosť človeka. Reč sa formuje v závislosti od rozvoja motoriky a vývinu mozgu. Pokiaľ dieťa stagnuje v pohybe, teda v motorickom vývine, predpokladáme, že psychický vývin bude oneskorený. Pozor, nehovorím, že bude narušený.

Ak nie je dostatočne stimulovaná orofaciálna – tvárová oblasť, artikulácia, je to ako s chôdzou. Ak človek dostatočne nechodí, je ochabnutý. Podobné sa stáva s rečou. Navyše, u malých detí je okrem pohybového vývoja dôležité, či bolo dojčené, akým spôsobom prijímalo potravu.

Aký je rozdiel medzi dojčeným dieťaťom a tým, ktoré mlieko pilo z fľaše?

Pri dojčení sú dostatočne stimulované všetky periorálne svaly. Využíva sa pritom sací a hltací reflex. Aby sa dieťa najedlo, namáha sa. Ak je dieťa kŕmené fľaškou, zaujíma nás, či nemá veľmi veľký otvor na cumlíku, pretože takto môže iba pasívne prehĺtať, mlieko mu stečie do tráviacich ciest. Nenamáha si okolie pier, svaly v ústach a tým sa môže džavotanie niektorých hlások oneskoriť.

Ďalšou kategóriou sú najmä predčasne narodené deti, ktoré neprijímajú stravu normálne cez ústa, ale sondou. V neskoršom veku sa u nich môže vyvinúť až fóbia prijímať potravu ústami. Dieťa môže byť hypersenzitívne, preferuje prijímať potravu iba hladkej konzistencie, odmieta žuť a inú štruktúru jedla. Nenamáha si jazyk a svalstvo dôležité na príjem potravy. Rodičom sa zdá, že to nesúvisí s rečou, ale primárnou funkciou oromotorického systému je jesť a dýchať.

Väčšina detí zrejme všetko dobehne sama, aj keď pili z fľaše a neboli dojčené. V súčasnosti sa síce preferuje dojčenie, ale za bývalého režimu bolo bežnejšie dávať mlieko z fľaše a tí ľudia nemajú rečové problémy. Kedy teda nastáva problém?

Samozrejme, môžu to dobehnúť. Problém nastáva, ak sa fľaška podáva pridlho. Dieťa neprijíma nemliečnu potravu od šiestich mesiacov. Keď rodič z prehnaného strachu dáva dieťaťu len hladkú stravu, berie mu príležitosť vytrénovať si žuvacie svaly.

Keď matky pridlho mixujú stravu, dieťaťu škodia?

Nepovedala by som, že škodia, ale môžu ho brzdiť vo vývoji. Vo svete sa robil zaujímavý výskum: v momente, keď dieťa do úst prvýkrát vezme pohár alebo zovrie lyžičku perami, dochádza k ich aktivizácii. Do mesiaca po tejto aktivite začne vytvárať hlásky b, p, m. Samozrejme, nemôžme to generalizovať, tieto hlásky sa naučia deti prirodzene aj bez toho, že pijú z pohára, ale určitá paralela tam je.

Keď dieťa začne prijímať tuhšiu potravu, musí jazykom kmitať smerom hore a dole. Tu už máme pôdu na to, aby dieťa začalo rozprávať hlásky d, t, n, keď sa jazykom dotýka tvrdého podnebia. Netreba sa zľaknúť toho, ak dieťa bude stravu vypľúvať. Aj pri zavádzaní nových potravín treba byť trpezlivý, deti si skutočne privyknú po ôsmich – desiatich pokusoch. Netreba to hneď v začiatkoch vzdať.

Existuje metodika „baby-led weaning“, keď sa dieťaťu podáva v celku parený zemiak, mrkva či petržlen. Dieťa si rúčkou na ne siaha a snaží sa hryzacími pohybmi, hýbaním sánky hore-dole potravu spracovať. Je to najlepší prirodzený tréning. Kŕmenie vhodným spôsobom a technikou je i tréningom orálnej motoriky.

Nemajú sa rodičia obávať, že malé deti bez zubov to nedokážu pohrýzť a môžu sa začať dusiť?

Nehovorím o prvom kŕmení. V šiestich mesiacoch potravu najprv rozmixujeme, neskôr ju začneme pučiť vidličkou a v tom období sa netreba báť podávať potravu v celku.

Kedy je z odborného hľadiska dobré privyknúť dieťa na pohár?

Keď na to bude dieťa zrelé. Vývin podlieha určitým medzníkom a nemôžeme preskakovať vývinové štádiá. Je však dokázané, že ak po dvanástom mesiaci veku dieťa pije len z fľašky, dochádza k oneskorenému zreniu orálno-motorických pohybov. To máte ako s motorickým vývojom. Dieťa najprv leží, potom začne dvíhať hlavičku, pretáčať sa. Začne sa plaziť, preskočí fázu štvornožkovania a postaví sa. Niektoré maminy vtedy povedia, super, má osem mesiacov a udrží sa pri nábytku. Síce stojí, ale nemá dostatočne stabilné svaly v driekovej oblasti. Je ako taká handrová bábika. Čo to môže spôsobiť? Predstavte si to ako kladku. Drieková oblasť nám paralelne pôsobí s oblasťou ramenného pletenca, krku, pohyblivými časťami sánky a jazyka. Pokiaľ nedokážem stabilne sedieť a stále ma bude gravitácia ťahať dole, tak nedokážem stopercentne ovládať ani artikulačné orgány.

Ináč povedané, stabilita panvy pôsobí na kontrolu trupu, následne na kontrolu hlavy s vplyvom na čelusť, jazyk a pery.

Ak dieťa preskočí fázu lezenia a začne sa stavať alebo preskočí fázu sedenia a začne chodiť, máte odpozorované, že sa objavia rečové problémy?

V praxi som sa stretla s tým, že mnohé deti majú palatálny sigmatizmus – špecificky narušenú výslovnosť sykaviek. Ale tento faktor nezvykne byť jediný.

A je pritom jedno, ktorú fázu pohybového vývoja dieťa preskočilo?

Pokiaľ dieťa neštvornožkuje, v prípade samotnej artikulácie ho to môže postihnúť, ale nemusí. Evidujeme, že tieto deti majú v predškolskom a školskom veku problémy s koordináciou, problémy s matematickými operáciami. Kognitívny vývoj môže byť zasiahnutý.

V tejto súvislosti sa dajú spomenúť reflexy, s ktorými sa človek narodí, napríklad hltací a sací. Ukazovateľom neurologického problému je ich absencia. Primárne reflexy však musia odoznieť, napríklad Morov či tonický labyrintový reflex. U mnohých detí však pretrvávajú a potom sa u nich objavuje dysgrafia, dyslexia a podobne.

Ak rodič pri takýchto problémoch zavčasu vyhľadá odbornú pomoc, dá sa zabrániť, že dieťa bude mať rečové problémy alebo dyslexiu či dysgrafiu?

Kľúčové je vyhľadať pomoc včas. Nemáme vešteckú guľu, nedokážeme všetko odhaliť. Mnohé deti krásne rozprávajú a sú nechodiace, iba ležia. Ale rozprávať začali neskôr. Z toho vyplýva, že nie všetky takéto deti budú mať problémy.

V praxi sa však často stretávam s rodičmi, ktorí prichádzajú do našej ambulancie s dvaapolročnými nehovoriacimi deťmi. Mnohé sa rozhovoria až vtedy, keď rodičov naučíme techniky, ako s dieťaťom komunikovať, akú formu hry majú predkladať, aby dieťa zaujali, ale zároveň robilo to, čo chceme my. Problematika dyslexie či dysgrafie je však oveľa komplexnejšia a nie vždy súvisí s oneskoreným vývinom reči.

Takže nie je to niečo chorobné, ak má dieťa 2,5 alebo dva aj trištvrte roka a stále rozpráva iba svojou hatlaninou, ktorej rozumie len jeho mama?

Áno, takéto dieťa môže začať normálne rozprávať. No je tu jedno „ale“ s veľkým výkričníkom. Nemôžu čakať do štvrtého alebo piateho roku veku. Samo to nepríde, dieťa potrebuje odbornú pomoc. Nemyslím pritom len lekárov – logopédov. Aj rodičia sa stávajú odbornou pomocou, lebo ich zainštruujeme, čo majú s dieťaťom robiť, a potom s ním sami pracujú.

Chcem upozorniť, že včasná intervencia je naozaj veľmi dôležitá. Matky s viacerými deťmi už vedia vypozorovať, že niečo nie je v poriadku, a vyhľadajú pomoc. U prvorodičiek sa objavujú dva typy matiek – jedny hyperprotektívne a druhé, ktoré problém uzavrú tým, že však dieťa sa z toho nejako vystrábi, samo sa dovyvíja. V tomto prípade by som sa priklonila k tej prvej skupine. Radšej sa trikrát poradiť, ako niečo zanedbať. Zaostávanie v hrubom motorickom vývine vplýva aj na oromotorický vývin. To znamená: ak sa niečo zanedbá v pohybovom vývoji, netreba sa potom čudovať, ak nastanú poruchy v reči.

Len čo rodič zbadá, že dieťa uprednostňuje iba jednu ručičku, má patologické postavenie hlavičky, pri pokuse o dvíhanie sa mu chvejú a trasú končatiny, pri zodvihnutí na ruky prekrižuje nohy namiesto toho, aby ich rozkročilo do polohy cyklistu, a podobne, mal by zájsť za odborníkom, nech to posúdi.

Čo v prípade, ak dieťa malo správny motorický vývoj, no napriek tomu rozpráva iba svojou rečou, ktorej okolie nerozumie? Kedy je kritické obdobie a kedy by rodičia mali zájsť za lekárom?

Ja odporúčam v dvoch rokoch. Pokiaľ má dieťa centrálnu tonusovú poruchu alebo koordinačnú poruchu, ide zväčša o deti s traumatickým príchodom na svet, predčasne narodené, a mali by ísť k rehabilitačnému lekárovi, ktorý následne inštruuje fyzioterapeutov, aby pracovali s dieťaťom metodikou Vojta alebo Bobatha. Podporí sa jeho vývin a až potom prídu na konzultáciu k logopédovi.

Problémom môže byť aj skutočnosť, ak v dvoch rokoch dieťa spracováva potravu tak, že jazyk tlačí medzi zuby. A nejde len o estetický problém – jazyk vynakladá taký tlak, že zuby tlačí von. Dieťa môže mať predhryz, pokrivené zuby. Človek totiž prehĺta zhruba 2 500-krát za deň a až 100-krát za noc.

Potom sú deti, ktoré nemajú dostatočne spevnený stred jazyka. Jazyk je sval, nevedia ním správne posúvať potravu do krku a zapájajú bradový sval.

Nesprávna technika jedenia môže natoľko ovplyvniť dieťa, že nedokáže začať rozprávať?

Dokáže začať rozprávať, ale nečisto.

A keď rozpráva, ale slová sú úplne skomolené, napríklad lopte hovorí pam? Čo vtedy?

V prvom rade zisťujeme, či dieťa dostatočne rozumie, zaujíma sa o svoje okolie, udrží očný kontakt, používa gestá, zvuky. Neskôr posudzujeme, akú má slovnú zásobu. V troch rokoch by jeho reči mali rozumieť i cudzí ľudia, nielen tí najbližší. Dieťa musí prejsť vývinovými medzníkmi, ktoré by však rodičia mali považovať za orientačné.

Pokiaľ hovoríme v súvislostiach motoriky a svalového napätia, tak je rozdiel, či dieťa nedokáže hovoriť hrdelné hlásky alebo obojperné. Ak nedokáže hovoriť hrdelné hlásky k, g, môžeme predpokladať, že celkové svalové napätie je oslabené.

Takéto nedostatky sa dajú odstrániť cvičením? Môžu z takýchto detí ešte vyrásť rétori?

Áno, všetko sa dá odstrániť cvičením. Určite z nich môžu byť rétori.

Ako prebieha liečba, keď za vami dôjde rodič s dieťaťom, ktoré má rečové problémy a preskočilo fázu lezenia alebo sedenia a rovno začalo chodiť?

Ak dieťa preskočilo fázu štvornožkovania, malo by sa k nej vrátiť už len kvôli tomu, že pritom dochádza ku kooperácii oboch hemisfér. U nás v centre spolupracujeme s viacerými odborníkmi. Pokiaľ by išlo o zdravé dieťa, vyšetril by ho fyzioterapeut a odporučil vhodné cviky.

Keď si akoby nanovo prejde fázou štvornožkovania, začne pekne rozprávať?

Nie, takto jednoduché to nie je. Keby to takto fungovalo, všetci by pekne rozprávali. Ale dlhodobá aktivácia striedavých pohybov prispieva aj ku kognitívnemu vývinu.

Pokiaľ hovoríme o deťoch so zvýšeným svalovým napätím, u ktorých je neskôr diagnostikovaná detská mozgová obrna, majú ťažko ovládateľné ruky a nohy, je zrejmé, že je ťažko ovládateľný aj jazyk. Naopak, ak je dieťa hypotonické, ochabnuté, nemá dostatočne silnú bránicu, nedokáže hlasno rozprávať a kričať.

Novorodenci často mávajú reflux. Súvisí to neskôr s rečovým vývojom?

Priamo nie, ale nepriamo áno. Pozorujeme, či potrava vychádza aj cez nos, či je permanentný. Často nemusí byť reflux len o tom, že potrava vyjde z úst alebo nosa. Môže sa zastaviť v oblasti pažeráka, dieťa vtedy pociťuje obrovský diskomfort, má tlak na hrudníku, plače a matka nevie prečo. Odporúčame yhľadať gastroenterológa.

Čiže reflux na reč vplyv nemá, ale na príjem potravy áno. A tu máme sekundárny dôsledok. Keď dieťa potom jedáva iba kašovitú stravu, môže sa jeho orálna motorika oneskoriť.

S akými problémami z logopedického hľadiska chodia za vami pacienti najčastejšie?

Pokiaľ sa bavíme o deťoch, okrem výslovnosti riešime ťažké poruchy prijímania a spracovávania potravy. Jazykom ju nespracovávajú tak, ako by mali, jazyk vyplazujú alebo zapájajú nesprávne.

Rodičia prichádzajú s tým, že deti sú hypersenzitívne, vôbec nechcú prijímať potravu, lebo ich už pri pohľade na ňu napína. Alebo naopak: sú hyposenzitívne, všetko si dávajú do ústočiek – hračky, predmety… Samozrejme, v určitom období vývoja je to v poriadku, dieťa tým spoznáva svet. Ústa sú aj fyzickým laboratóriom.

Rodičia prídu, že ich deti veľmi dlho držia potravu v ústach, že im pridlho trvá, kým sa najedia. A to už musíme riešiť.

Je pravda, že na rečové schopnosti má vplyv aj pokrivená chrbtica, ak deti nesprávne sedia na pohovke alebo za počítačom?

To nie. Ale veľmi dôležitá je jedna vec. Rodičia by určite nemali dávať dieťa sedieť, kým sa samo neposadí. Spraví to až v momente, keď bude mať dostatočne spevnené svaly okolo chrbtice. Ak ho niekde oprú v rohu pohovky, keď ešte nevie dobre sedieť a padá na jednu stranu, pretože gravitácia jednoducho funguje, nerobia správne.

Dieťa potrebuje pohyb, pohyb a ešte raz pohyb. Spontánny, prirodzený pohyb – a ten je aj v ľahu. Hýbe rukami, naťahuje sa za hračkami. Pracuje aj nohami, často si ich dáva až do ústočiek. Keď je zafixované v sedačke či detskej stoličke, rodičia sa mnohokrát tešia, ako sa pozerá dookola. Ale vtedy môže pohybovať len rukami, nohami len obmedzene. Keď dáme dieťaťu priestor, je na dlážke a podávame mu hračku z jednej a druhej strany, prenáša váhu, zapája celé telo.

Treba si uvedomiť, že keď deti ležia, jazyk majú uložený v ústach. Keď sa už pretočia na brucho, jazyk je uvoľnenejší. Keď sa dieťa postaví, jazyk má opäť v inej polohe. A to všetko smeruje k tomu, aby mali v poriadku reč. Ohľad treba brať aj na vhodne zvolené krúžky. Napríklad džudo a karate, keď sa od dieťaťa vyžaduje koordinovaný pohyb končatín, by nemali mať do troch rokov.

Aký je váš názor na rôzne pomôcky, napríklad chodúľky pre deti?

Dlhodobým pozorovaním odborníkov venujúcich sa vývinu hrubej motoriky sa prišlo k záveru, že ich používanie nie je pre deti prospešné. Dominujú argumenty, že nie sú podporované obranné reflexy pri chôdzi, bedrové kĺby sú nadmerne zaťažené, pohyb nôh je asymetrický a tak ďalej. V minulosti sa nazeralo na chodúľky ako na prospešnú pomôcku. Ak sa však nepoužívala s mierou, tak negatívny vplyv sa prejavil.

S čím za vami chodia rodičia s najmenšími bábätkami najčastejšie?

Keď dieťa nevie prijímať potravu, zväčša v troch-štyroch mesiacoch. Najčastejšie zisťujeme prirastenú uzdičku, ktorej nastrihnutie by sa malo riešiť ešte v pôrodnici, čo však dnes už nie je také bežné ako v minulosti. Musím sa toho dotknúť, hoci zrejme pichnem do osieho hniezda.

A pritom je to veľmi jednoduchý, rýchly zákrok. Prečo sa na to nedbá v pôrodniciach?

Neviem, ale v praxi často riešime už len dôsledky.

Tri-štyri mesiace je pre také bábätko dlhý čas…

Presne tak, dieťatko sa zbytočne trápi. Odporúčame potom odborníka, ktorý zákrok vykoná. Je to nenáročné, rýchlo sa to hojí a zlepší sa pohyblivosť jazyka. Dieťa dokáže lepšie jesť, zrazu jazyk vyplazuje, pretože uzdička je fyzikálna prekážka, ktorá bráni robiť jazykom pohyb hore, dole, do strán.

Veľakrát dieťa vytláča cumlík z úst, keď je kŕmené fľaškou. Matky nedokážu dať do úst mlieko. Učím ich vykonávať pasívnu stimuláciu. Keby sme im len povedali „skúšajte, skúšajte“, tak sa nič nepohne. Tri mesiace už predsa skúšali a nešlo to.

Čiže najčastejšie riešim príjem potravy, vypľúvanie, vypadávanie jedla z úst, príliš hltavé pitie mlieka, problémy so satím. Nie však problém prisať sa na prsník – nie som laktačná poradkyňa.

Pokiaľ ide o stimuláciu artikulačných orgánov, aký je váš postoj k cumlíku?

Nie som zástancom toho, že cumlík by vôbec nemal byť. Dieťa sa tiež potrebuje upokojiť po náročnom dni. Ale treba nájsť správny tvar cumlíka. Rôzne anatomicky tvarované a moderné cumlíky spôsobujú, že dochádza k tlaku horného podnebia a zuboradia, pokiaľ už dieťa má zuby. Cumlík by preto mal mať guľatý tvar.

Starý klasický cumeľ je teda najlepší?

Áno. Optimálne je, aby ho dieťa malo, kým zaspí, a potom ho dať von. Určite ho nedávať počas celého dňa.

Kedy odučiť dieťa od cumlíka, aby sme mu neprivodili problémy s rečou?

Čím skôr, tým lepšie. Sú deti, ktoré prišli s cumlíkom v piatichšiestich rokoch. To je absolútne neprípustné. Mali by sme ho dávať preč, keď zúbky začínajú rásť okolo jedného roka, prípadne keď už je zuboradie, čo je okolo 1,5 roka.

Máte dlhoročnú prax. Na ktorý prípad ste najviac hrdá, ako sa vám podarilo pomôcť malému dieťaťu?

Záleží na tom, či sa bavíme o zdravých alebo postihnutých deťoch. Deti mnohokrát prišli na rehabilitačný pobyt vo veku štyroch alebo piatich rokov a nedokázali povedať nič. Iba vydávali nešpecifické orálne hlásky á, ó, ú a odchádzali s tým, že dokázali povedať mama. To nie je vzácny moment len pre samotnú mamu, ale aj pre logopéda. Tým, že sa im u nás v centre venujeme intenzívne, dokážu to už po dvoch týždňoch. Ale, samozrejme, závisí to od diagnózy.

Povedzte príklad.

Ak má dieťa extrémny slinotok, nedokáže prehĺtať vlastné sliny a po dvoch týždňoch to dokáže, je to výborný výsledok. Rodičia sa tešia, že konečne môžu ísť do reštaurácie alebo kamkoľvek. Konečne sa môžu socializovať.

Naposledy mi šťastná mamička hovorila, ako u nás v centre jedli palacinky. Dovtedy musela všetko mixovať. Sú to maličkosti, ktoré si človek neuvedomí. Logopédia sa stále spája s výslovnosťou – kedy budem rozprávať a či čisto. Ale to, že títo pacienti majú problémy s prehĺtaním alebo celkovo s jedením, si skoro nik neuvedomuje.

Pre niektorých pacientov je aj len fúknutie do píšťalky alebo sfúknutie sviečky problémom. A vieme: keď nie je koordinované dýchanie, nebude koordinovaná ani reč. Sú hlásky, ktoré si vyžadujú odlišný výdychový prúd vzduchu, napríklad á, ó, ú. Bez toho, aby sme napravili dýchanie a skoordinovali ho, to nebude. A dieťa pritom môže byť akokoľvek šikovné.

Je veľmi veľa detí, ktoré sa javia, že sú mentálne postihnuté. Tak sa k nim správa aj okolie, a pritom sú na výbornej mentálnej úrovni.

Dieťa sa môže javiť ako mentálne postihnuté, a pritom môže mať len problém s rečou?

Áno. Tým, že dieťa má narušené svaly, hlavové nervy, ktoré súvisia s pohybom jazyka, mäkkého podnebia. To nesúvisí s kogníciou. Deti môžu škúliť, nedokážu ovládať svoje mimické svaly. Nepozrú na vás, lebo jedno očko ide tam a druhé inde, sú vykrútené a majú slinotok. Mnohí ľudia si automaticky myslia, že takéto dieťa vám nerozumie. Ale to je chyba. Nie je to príznak toho, že dieťa nie je dostatočne inteligentné.

Podobným prípadom sú cievne mozgové príhody. Je rozdiel, či pacient prestane rozprávať a rozumie – alebo prestane rozprávať, lebo nerozumie. Ide o to, ktorá časť rečového centra je narušená.

Ľudia majú tendenciu sa týmto pacientom prihovárať pomaly a hlasno. Ale oni nie sú hluchí ani hlúpi, inteligencia im ostala.

Z toho, čo rozprávate, mi vyplýva, že ak rodičia včas prídu, dá sa predísť aj tomu, že by dieťa ráčkovalo, šušlalo…

Samozrejme, dá sa tomu predísť. Deťom zvyknem hovoriť, že je to ako s fitnescentrom, kam sa chodí cvičiť rukami a nohami; cvičiť treba aj jazykom. Prípadne by som to prirovnala k futbalistom. Na tréningu skáču do pneumatík, krížom-krážom.

Prečo? V podstate len behajú po štadióne a kopú do lopty. Načo to potrebujú?

Takýmto tréningom si však cibria presnosť, koordináciu pohybov, systematickosť.

Čo by ste poradili čerstvým rodičom: ako by mohli stimulovať svoje dieťa, aby malo správny rečový vývoj?

Mali by používať účinné komunikačné stratégie, ako napríklad opakovať činnosti, hry, melodicky sa mu prihovárať, aby prirodzený hlas rodiča nesuplovala nejaká nahrávka macíka. Macík síce intonuje, ale dieťa necíti napríklad teplo dychu, ľudskosť. Veľa spievať, hovoriť riekanky. Ľudové piesne majú niečo do seba – majú jednoduchý text, chytľavú melódiu. Keď sa ich neskôr snaží dieťa opakovať, cibrí si pamäť, pozornosť.

Do vášho centra už môžu chodiť rodičia aj s mesačnými bábätkami. Hlavne prichádzajú s predčasne narodenými deťmi. Ich počet na Slovensku rastie, ročne sa predčasne narodí zhruba päťtisíc detí. Majú častejšie rečové problémy?

Nemám poznatok o presnej štatistike. Nervový systém sa musí u predčasniatok umelo dovyvíjať a vopred nevieme povedať, čím všetkým sú ohrozené. Mnohé majú symptomatické poruchy reči. To znamená, že môže byť postihnutý zrak, sluch, čo spätne vplýva na vývin reči. Ich stav sa môže vyvinúť do centrálnej tonusovej poruchy. Takéto malé deti môžu mať oslabenú iba jednu časť tela, môžu preferovať iba jednu ruku. Vtedy je dôležitá včasná intervencia.

Často, keď k nám prídu s polročným dieťaťom, už majú nejaký nesprávny stereotyp. Nesprávne zautomatizovaný pohyb. Napríklad nevie zdvihnúť rúčku a kompenzuje to inými svalmi. Potom je to náročnejšie, lebo musíme odbúrať nesprávny stereotyp a nastaviť ten správny.

Vlani v októbri sme otvorili diagnostické centrum pre malé bábätká, aby sa predišlo týmto komplikáciám. Je úžasné, že od októbra nám prešlo rukami okolo 80 detí a z nich drvivá väčšina nepotrebovala už ďalšiu intenzívnu rehabilitáciu. Podchytilo sa to na úplnom začiatku.

Vplýva na rečový vývin, či sa dieťa narodí sekciou alebo spontánne?

Nevidím odlišnosť v rečovom vývine z pohľadu pôrodu. Spontánny pôrod je, samozrejme, najlepší, ale iba v prípade, ak sa dieťa či matka neocitnú v ohrození. V praxi sa stretávam s mnohými deťmi, ktorým komplikovaný príchod na svet spôsobil vážne zdravotné komplikácie. Vtedy nie je našou prioritou bezchybná istá artikulácia, ale schopnosť dorozumievania sa, koordinovaného dýchania a jedenia.

V centre sa venujete aj vyrovnávaniu sa s následkami po mozgovej príhode. Prečo je také dôležité včas vyhľadať lekársku pomoc?

Čím skôr sa poskytne adekvátna liečba, tým väčšie šance na záchranu. A opätovné zaradenie do bežného života. Ak dôjde k ischémii, keď je prekážka v cieve, ktorá vedie kyslík k bunkám, tie bez neho odumrú. Ischemických príhod je 80 percent. Ďalej sú príhody hemoragické, keď sa krv vyleje do mozgu. Znova je to pre bunky toxické.

Prečo má väčšina ľudí po mozgovej mŕtvici problém s rečou?

V mnohých prípadoch dochádza k ischémii v dominantnej hemisfére mozgu. A tá je v tej časti, v ktorej hemisfére sídli schopnosť tvorby a porozumenia reči. Vo všeobecnosti má každý pravák dominantnú ľavú hemisféru. Ale tá je dominantná aj u 60 percent ľavákov.

Ľudia po mozgovej príhode v ľavej mozgovej hemisfére majú problémy s rozprávaním či s porozumením, no rýchlo odhalia, či im niekto hovorí pravdu alebo klame. Dôvodom je, že pravá hemisféra okrem iného zachytáva prítomný okamih, vzťah k priestoru, ktorý nás obklopuje, pracuje intuitívne, nepodlieha spoločenskému bontónu a interpretuje tón hlasu, mimiku, reč tela. Opačná situácia vzniká pri poškodení pravej hemisféry, keď sa neoplatí vtipkovať či ironizovať, lebo tento spôsob rozprávania ľudia chápu doslovne.

Mozog je pružný, tvárny a schopný neuronálne okruhy nahradiť, prestavať a opraviť len vtedy, keď bude neustále trénovaný, živený informáciami z vonkajšieho prostredia. Nové nervové prepojenia sú viazané na neustále prichádzajúce podnety. Tieto sú základom ako pri získaných, tak i pri vývinových poruchách reči.

Nakoľko sa darí ľuďom po mozgovej príhode rozhovoriť?

Závisí to od rozsahu poškodenia rečového centra. Mám jedného z mnohých pacientov, s ktorými som stále v kontakte. Mladý, usmievavý pán, ktorý sa už len sťažuje na to, že hovorí pomalšie. Po štyroch rokoch od príhody teda ostalo narušené len tempo reči. Po mŕtvici vôbec nerozprával.

Pred týždňom ma navštívila pani, že rozpráva pomalšie a tichšie. Niekedy majú ľudia zmenený hlas. Mnohokrát hľadajú slová, ktoré si nedokážu rýchlo vybaviť, ale sú schopní ich opísať. Postrehli by ste to však až po dlhšej komunikácii s nimi.

Mozgových príhod pribúda. Častejšie postihujú už aj tridsiatnikov. Je pravda, že keď sa človek nedokáže usmiať, vyplaziť jazyk alebo povedať jednoduchú vetu, ide o varovné signály a takémuto človeku treba rýchlo privolať lekársku pomoc?

Určite. Ďalej je to pokles ústneho kútika, očného viečka, problémy s videním, vychádzanie slín z úst, zmena hlasu, výpadky pamäti, silná bolesť hlavy, tŕpnutie v končatine. Nemusí to byť práve bolesť. Človek rozpráva, akoby mal v ústach horúci zemiak. Povie si únava… Má výpadky zorného poľa. Keď máme nízky tlak a postavíme sa, chvíľu nemáme nič pred očami. Ale v tomto prípade je to iné – takíto ľudia vidia len fragmenty svetla.

Vtedy je lepšie ísť na vyšetrenie, niekedy sa odkryjú problémy s krčnou chrbticou. Dôležité je však tieto príznaky nepodceňovať, neprehliadať ich, pretože môžu byť ohrozením života.

Adelaida Fábianová

Klinická logopedička a medicínska riaditeľka Adeli Medical Centra – medzinárodného rehabilitačného centra v Piešťanoch, v ktorom pracuje od jeho založenia v roku 2004. Predtým pôsobila v Univerzitnej nemocnici Bratislava, klinickú logopédiu vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1998.

Odborné stáže absolvovala v Taliansku a Rusku, o orofaciálnej a bazálnej stimulácii napísala aj knihu.

Tento text ste mohli čítať vďaka vášmu predplatnému Denníka N.